Ráno som sa zobudil, pozrel som sa von z okna a zamyslel som sa.
Zamyslel som sa kam môj život smeruje. Čo chcem v živote dosiahnuť.
Pozrel som sa dozadu, čo som už v živote dosiahol, na čo mám talent,
čo mi ide, čo ma baví.
Každý z nás už mal tú chvíľu, kedy sa pozrel do zrkadla a nevidel nič.
Žiadnu budúcnosť, v ktorej by sa videl, žiadnu minulosť, na ktorú by mohol byť hrdý,
ktorá by ho zahriala pri srdci. Žiadna radosť. Iba smútok a sebaľútosť.
Raz za čas sa nás zmocnia aj takéto emócie, emócie „opúšťania sa“.
Je to len skúška našej pevnej vôle, našej vytrvalosti.
V kľude som si sadol, zhasol svetlá, vypol všetky elektronické zariadenia.
Zhlboka som začal dýchať a sústrediť sa iba na nádych a výdych.
Potreboval som „vytriasť“ všetky myšlienky, ktoré mi behali hlavou.
Keď som cítil, že už by to bolo relatívne v poriadku, začal som si opäť
opakovať aké sú moje životné ciele, čo chcem dosiahnuť a hlavne, čo všetko
už mám. Že mám skvelých rodičov, ktorí mi dali život. Že mám skvelého súrodenca,
ktorý tu vždy pre mňa je. Že mám skvelých priateľov, ktorých mám vždy pri sebe.
Že som zdravý. Jednoducho mám všetko čo si od srdca môžem len priať.
Áno, je pekné mať materiálne veci, spríjemnia nám chvíle.
Ale na čom naozaj záleží, sú hodnoty, ktoré vyznávame.
A ľudské hodnoty sú nenahraditeľné. Nový telefón, nové topánky, nové auto,
sú to veci hodné chvíľkového emocionálneho uspokojenia, ale čo nás naozaj napĺňa,
čo nám vnáša plamienok do našej duše, za čo sa nám naozaj oplatí žiť,
sú tie emócie, ktoré môžeme zdieľať s ľuďmi okolo nás.
Vďaka tomu, že prežívame ťažké chvíle, si vieme uvedomiť čo skutočne máme
a na čom nám naozaj záleží. Ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré,
len sa na to treba pozrieť z toho správneho uhla pohľadu.